Všetky reklamy automaticky vymažem a veľmi sa nespriateľujem. Odkazy, ktoré dávam do obľúbených blogov, tam nie sú preto, lebo chcem, aby daný blogeri ma tiež zapísali do zoznamu favoritov, ale preto, lebo sa mi tie blogy niečím pozdávajú a rada na ne chodím.

Deravá ponožka

31. prosince 2011 v 0:35 | Sciurine |  Poviedky
Boli časy - myslím, že som chodila do štvrtej triedy na základnej - keď som si prečítala všetkých osem kníh o Anne Shirleyovej a pod ich vplyvom písala. Písala som vždy. Keď som bola šťastná, smutná, veselá, nazlostená, unudená, otrávená, nevrlá. Keď som išla do školy, keď som bola v škole, keď som išla domov, sedela na lavičke v parku, hľadela na zurčiacu vodu fontány na námestí, myla si (zriedkakedy) zuby alebo nadávala na deravé ponožky, vtedy som rozmýšľala nad poviedkami, ktoré by sa dali spísať. Dnes píšem len keď som nazlostená, alebo keď mám všetkého dosť. Dumbledore mal na takéto prípady svoju mysľomisu, ja však nemám to šťastie vlastniť tento zázračný predmet a tak je mojím ventilom pocitov písanie. Keď chcem zbaviť svoju hlavu niektorých myšlienok a uskladniť ich, zoberiem si pero a napíšem to. Väčšinou to však sú ozaj nevrlé myšlienky a to sa odzrkadľuje vo vetách. Naivný text nižšie vznikol pri podobnej situácii, "keď som mala všetkého po krk". Je to ozaj naivná blbôstka...


Našla som dieru na svojej ponožke. To je problém. A deravé ponožky sú takým problémom, ktoré riešia naše matky, alebo ich neriešime vôbec. Našťastie ja už ako deväť ročná som taká múdra, že som sa so svojou ponožkou zverila mame. Mama však očividne mala svoj vlastný problém. Plakala. Keď niekto plače tak je smutný, a byť smutný znamená mať problém. Tato hovorí, že ľudia plačú aj vtedy, keď sú veselí. Mám tata rada, ale podľa mňa je trocha hlúpy. Každý predsa vie, že plačeme iba vtedy, keď sme smutní alebo nás niečo bolí. A smeje sa vtedy, keď sme radi.
Mama plakala. Povedala mi, že teraz mi tú dieru na ponožke zašiť nemôže. A ja som povedala, že musí. A ona odpovedala, že nie, lebo pán Zubatý niečo povedal. Mne však bolo jedno či povedal alebo nepovedal, ja som mala deravú ponožku a to bolo to hlavné. Reči pána Zubatého ma nezaujímali.
Pán Zubatý je tučný, škaredý pán, ktorý nosí čierne obleky, kravaty a často rozpráva v televízii. To však nič nemení na tom, že je škaredý. Všetci takýto páni v oblekoch sú škaredí. Majú kruhy pod očami a škaredé nosy. Vlasy nemajú. Majú však silné hlasy a veľmi veľa rozprávajú a tato a mama mi povedali, že hovoria o nás, o ľuďoch, a že o nás rozhodujú veľa dôležitých vecí. Aj o mne rozhodujú. To sa mi nepáčilo, pretože ja rada rozhodujem sama a Zubatému som nedovolila aby to robil za mňa. Tato a mama mi však povedali, že títo páni sú múdrejší ako ja a preto môžu riešiť veľa vecí aj namiesto nás. Pochybujem, že pán Zubatý vie počítať tak šikovne ako ja. Určite nevie, koľko je šesťkrát šesť alebo sto mínus tridsaťstyri. On len rozpráva a rozpráva a strašne ma nudí. Aj ostatní páni v oblekoch ma nudia. Mňa zaujíma čo bude na obed, aké topánky si zajtra oblečiem a či mi mama kúpi čokoládu. Pána Zubatého to však nezaujíma. On hovorí len o peniazoch.
Mama bola smutná a ja som nechcela aby bola smutná. Preto som zobrala z jej krabičky pomôcok na šitie ihlu a niť a zašila tú dieru sama. Bolo to bolestivé. Pichla som sa. Viackrát. A to tak veľmi, že mi z jedného prsta tiekla krv. Na takéto prípady treba náplasť. Ináč by som vykrvácala.
Ukázala som tú ponožku mame. Ona sa usmiala. Povedala mi, že som šikovná. To ma potešilo a mama si všimla náplaste na mojich prstoch. Matky si také veci všímajú. Myslela som si, že ma pokarhá. Ona sa len znova usmiala a sľúbila, že mi kúpi čokoládu.
Ten večer bol v telke znova pán Zubatý. Zase rozprával. O peniazoch a o tom, že ich je málo. To ma vyľakalo, lebo mama by mi preto nemohla kúpiť čokoládu. Pán Zubatý povedal, že nepozná riešenie. Asi nevie, že stačí zobrať ihlu a niť a zašiť problém.
Ale možno nestačí len ten problém zašiť. Tá moja ponožka bude zase deravá, alebo bude deravá nejaká iná. Tie diery tu budú stále. Zaujímalo by ma, či existuje spôsob šitia, ktorý by naveky zašil všetky diery. Či už tie moje, na ponožkách, alebo diery pána Zubatého v peniazoch.

Sciurine
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sofi | Web | 2. ledna 2012 v 21:43 | Reagovat

Jaj ten text bol taký rozkošný. To si písala keď si mala 9 rokov? Lebo deväť ročné dieťa tam rozhodne bolo cítiť. Dieťa, ktoré ešte nepozná problémy dospelých a je šťastné.

2 Sciurine | 3. ledna 2012 v 19:11 | Reagovat

[1]:Nie, písala som to niekedy cez jeseň, keď som bola v nálade "hnusí sa mi politika". Pokúsila som si predstaviť myslenie dieťaťa, spomenula si, ako som sa vtedy chovala a načarbala tento text - naozaj som mala deravú ponožku. Len som ju ešte stále nezašila. ;) Vďaka za komentár.

3 Klaudia | Web | 4. ledna 2012 v 11:44 | Reagovat

Óóó, upadla som do extázy. Ponožky, ja mám deravé ponožky a preto lebo sú deravé, nemám ich na sebe vôbec :D

4 Sciurine | 7. ledna 2012 v 13:04 | Reagovat

[3]:Má to svoju zákernú logiku. :D A keďže ja mám len deravé ponožky, mám ich na sebe stále. Ostatné sa naháňajú v práčke.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama