Všetky reklamy automaticky vymažem a veľmi sa nespriateľujem. Odkazy, ktoré dávam do obľúbených blogov, tam nie sú preto, lebo chcem, aby daný blogeri ma tiež zapísali do zoznamu favoritov, ale preto, lebo sa mi tie blogy niečím pozdávajú a rada na ne chodím.

Leden 2012

Švihadlo

31. ledna 2012 v 20:57 | Sciurine
Mám našu povalu rada, pretože mi pripomína vnútro mojej hlavy - je plná zbytočných harabúrd, nad ktorými sa dá dlho-predlho polemizovať a snívať nad tým, čo sa s nimi dá robiť, aj keď s nimi napokon neurobíme nič. Napríklad to nešťastné švihadlo...


Klávesnicové bludy

30. ledna 2012 v 18:40 | Sciurine |  Myšlienkové chodníky
Privykla som si každé ráno kupovať šišky. Cestou do školy sa zastavím pri malom pekárstve, ktoré je absolútne úžasné. S chuťou by som sa hodiny a hodiny kochala tými roztomilými, bucľatými druhy pečiva - najradšej sa pozerám na slivkový koláč. Vtedy je ešte nadýchaný a úplne čerstvučký, čo je samo o sebe dokonalé. Sú doň ledabolo pohádzané veľké kusy mäsitých sliviek, ktorých fialkastá sťava sa presiakla cestom koláča a to všetko je ešte štedro posypané makom a drobenkou: celé to vyzerá ako nejaká malá zlobivá obluda.
Mohla by som popísať celé strany opismi najrozmanitejšieho pečiva ale pokúsim sa váš ušetriť a udržať sa na uzde. Pretože ani ten nechutne chutný slivkový koláč sa nemôže vyrovnať bacuľkatým lekvárovým šiškám. Stačí vyhrabať tridsaťjedna centov a už máte božskú lahôdku, hlavne keď si trocha privstanete - vtedy sú ešte čerstvé.
Lekvárové šišky mi veľmi spríjemňujú polhodinovú prechádzku do školy. Je absolútne božské keď sa zahryznete do ešte mäkučkého cesta, teplý broskyňový lekvár vám vystrekne na bradu a vy si ho utriete, aj keď viete, že keď sa znova zahryznete, lekvár vám zase skončí na tvári. Šišky sú posypané práškovým cukrom ktorý vtedy ešte neprischne, ale je jemnučký a pri najmenjšom pohybe sa zľahka rozpráši vo vzduchu ako páperie.
Áááách... myslím, že zajtra ráno si znova kúpim šišku.

Prežili ste polrok? Ja sama neviem ako som sa dokázala vytiahnuť na jednotky a vyviaznuť s jedinou dvojkou, aj keď to sa ešte vyjasní pri predávaní polročného vysvedčenia. No aj keď ja sama som z toho v údivu, to mi nebráni v tom, aby som sa netvárila samoľúbo a nebola sama so sebou nadmerne spokojná. Teraz je ľahké hovoriť že to bolo ľahké - no minulý a predminulý týždeň som sa hrbila nad zošitmi a učebnicami a zoznam vecí, ktoré neznášam, sa značne rozšíril nenávisťou voči angličtine, morským pannám, cestovným kanceláriám, algebrickým výrazom, zlomkám, trojuholníkom, časticám, zabíjačkám, jaterničkám, uránu, bauxitu, Deutschmobilu, Willi Frogovi, Milli Frogovej, meraniu sily, Newtonovi a ešte mnoho inému...

Sotva som prežila polrok, učitelia nám štedro nadelili ďalšie písomky na začiatok druhého polroka.

Ako ste dopadli vy?

Sciurine

Kvapky

19. ledna 2012 v 22:18 | Sciurine |  Kávofil fotí
Viete, keď som spustila tento blog, bolo to hlavne preto, lebo sa mi nakopilo veľa fotografií, či už dvojročné alebo nafotené len pred dvoma týždňami. Predstavovala som si, ako tu niektoré z nich zverejním, aké komentáre k nim pripíšem. A teraz, keď tu mám svoj ďalší Brloh a mám možnosť splniť svoje predstavy, nerobím nič. Na počítač chodím denne asi tak na päť minút - viac len vtedy, keď som narazila na nejakú zaujímavú poviedku alebo článok, prípadne ak chcem napísať mail -, ináč sa mu veľkým oblúkom vyhýbam. Zase u mňa nastalo to obdobie, keď som voči počítaču nevraživá. Môj mozog je vtedy veľmi citlivý na to šumenie/bzučanie, ktoré z neho vychádza, rozbolí ma z toho hlava a preto som v nevrlej nálade. Nie je to tak len pri počítači - aj u telky. Viem, možno to pokladáte za blbosť, ale dnes popoludní som takmer zošalela, lebo nech som išla do ktorejkoľvek miestnosti v dome, buď tam bzučal počítač alebo telka a nebolo nijakého tichého, pokojného miesta. Napriek tomu som dostala nápad na dve rozprávky, jeden príbeh zo života študentov a výnimočne som si urobila aj domáce úlohy. Teraz som si - prinútiac samu seba - sem na pár minút zaskočila, aby som toto spísala, aj keď to nemá zmysel.

Som vo veľmi schubertovskej nálade. Hrabala som sa na našich knižných policiach - ako to mám vo zvyku - a našla jeho životopis. Životopisy ma nesmierne bavia. Podľa nich cítim, že aj známe a menej známe osobnosti boli skutoční ľudia.

Čo sa týka kvapiek: sú to kvapky. Treba ešte niečo dodať? Asi to, že sestra raz zalievala svoje jahody - niekedy počas leta - a na stonkách ostali kvapky vody: tak som ich odfotila.


P.S.: čítali ste o Kritike? Všetci, ktorí radi píšete, toho využite. Je skvelé, že sa nájdu ľudia s podobnými nápadmi a ktorí ich ešte aj uskutočňujú. Nie tak ako ja so svojím čoraz väčším množstvom fotorafií.

Sciurine

Starena a Dievča

15. ledna 2012 v 22:51 | Sciurine |  Poviedky
Na Vianoce som dostala zbierku severských rozprávok. Hneď prvá z nich - mimochodom, eskimácka - bola o malom myšiakovi. Jej skrátenú a škaredo osekanú podobizeň nájdete v textu nižšie. Uznávam, že nepekne čerpám/kradnem z ľudových rozprávok, ale nemôžem si pomôcť - vždy, keď si jednu prečítam, tá laciná napodobenina mozgu v mojej hlave začne naplno pracovať a rezavé kolieska sa v ňom škrípajúc roztočia. Stačí, aby mi niekto spomenul "sedemmíľovky" - čím myslím na sedemmíľové čižmy - a už si nad tým trhám vlasy.
Nemôžem si poradiť s tým, ako mám pomenovať túto "poviedku". Názvy mi nikdy nešli, tak som ju narýchlo nazvala tak, ako som ju nazvala. Sľubujem, že nabudúce sa pokúsim o niečo, čo bude mať aspoň chatrný dej... aj keď moje sľuby...

Lietajúce a zelené omrvinky... z archívu

7. ledna 2012 v 13:54 | Sciurine |  Kávofil fotí
Môžete očakávať, že týchto "omrviniek" bude ešte veľa.

Viete, čo ma zarazilo? Vtáky nemajú ruky. Možno ma teraz pokladáte za idiota, veď každému je jasné, že taký kanárik alebo holub nemá ruky ale krídla. Aj mne to bolo jasné. Ale ako som sa tak zahľadela na jednu zo svojich fotografií, absolútne ma tento fakt zarazil. To malé vtáča si na zábere tak pekne stojí na dvoch nohách, až by človek čakal, že mu z ničoho nič vyrastú ruky a zamáva nimi na pozdrav.

Blbnem. Asi to bude tým, že u nás rozvoniava lahodná vôňa obedu a ja mám neznesiteľný hlad. Viete, čo je najhoršie na neznesiteľnom hlade? Že ho musíte zniesť. Aspoň dočasne.

Čo sa týka zelených omrviniek: mám ich nesmierne rada. Jedna z nich je rozmazaná a ani druhá nie je unikátna, ale mne sa skôr páčia farby než to, čo zobrazujú (je na nich tá istá pani s miernym úsmevom na tvári, ktorej fotografia tu na blogu už bola zobrazená). Ich čerstvosť mi pomáha odohnať myšlienku na jedlo.


Mačacie rána

3. ledna 2012 v 19:54 | Sciurine |  Kávofil fotí
Keď je víkend, je pre mňa a pre mačky priam rituálom, že ich ráno fotím. Vstanem, pretackám sa do kuchyne a začnem si pripravovať kávu. Dlho vyberám zo svojich siedmich hrnčekov, keďže ich nechcem uraziť. Stojím pred skrinkou a snažím sa vysvetliť šálke zo zeleným nápisom "Tea break", prečo som si vybrala tú zelenú s bielymi bodkami. Viem, že keď si zoberiem bodkovaný zelený hrnček, urazí sa iný, ten biely s bodkami modrými a že keď nabudúce budem piť sobotňajšiu kávu z neho, bude stále urazený a postará sa o to, aby mi pitie nechutilo. Šálky a hrnčeky sú nesmierne žiarlivé stvorenia/predmety.

Keď si konečne zvolím a práve vyberám kávu, nečujne sa do kuchyne prikradne jeden z našich kocúrov. Chvost sa mu kýve zo strany na stranu, keďže je z neznámych príčin namrzený, zatiaľ čo pod hustým kožuchom v ktorom sa prebleskuje ranné svetlo, sa rýsujú jeho svaly. Rada sledujem, keď sa pod lesklou srsťou takto črtajú obrysy svalov - vtedy mi domáce mačky veľmi pripomínajú svojich divokých príbuzných v džungli. Zatiaľ čo v duchu sa zaoberám podobnými myšlienkami, kocúr zívne a mňa pohotovo ignorujúc si zľahka vyskočí na teplý radiátor a ľahne si. Vtedy ja odídem pre fotoaparát a kým voda do kávy veselo buble a ohrieva sa, strávim pokojnú polhodinu niekoľkými výcvakmi.

Nemusím snáď dodávať, že podobných záberov mám zbytočne veľa.


Sciurine

Autoportrét

2. ledna 2012 v 16:26 | Sciurine |  Kávofil fotí
Predošlé fotky boli z archívu. Tieto tu sú však čerstvé, sú na svete len niekoľko hodín. Nápad mi vnukol šetrič obrazovky na notebooku. Zapla som si počítač, aby som si niečo pozrela no na nejaký čas som od neho musela odísť. Keď som sa k nemu vrátila, celá obrazovka bola čierna a ako som si sadla, môj pohľad sa stretol s mojou vlastnou tvárou. Vnuklo mi to myšlienku a vytiahnuc fotoaparát som si narýchlo nacvakla niekoľko záberov. Mám teraz nový a nesmierne šikovný program na úpravy fotografií, tak som ho nehorázne využila.

Je ich viac, ale túto fotku mám najradšej, keďže mi tak veľa nevidieť z tváre. :) Moje ruky sú síce vyzerajú byť priveľké, ale mne sa to svojím spôsobom páči.


Sciurine


Omrvinka z archívu

2. ledna 2012 v 16:09 | Sciurine |  Kávofil fotí
Viete, v hrabaní sa v archívu fotografií je čosi uspokojivé. Pozerám sa na zábery, nepodarené a o čosi podarenejšie a skúšam si spomenúť, kde, kedy a prečo som to fotila. Rada sa snažím aj zistiť zo spleti spomienok, čo som si v tej chvíli myslela, či som pri tom a tom zábere mrzla desať minút, čakajúc, kedy odíde nejaký otravný čofér červeného auta, alebo len náhodne a bezmyšlienkovito stlačila spúšť. Niekedy je fajn takto zabiť nejaký ten čas.

Konkrétne tento záber sa fotil v malom parku, cez leto minulého roku. Na jednej lavičke som sedela ja v modrej sukni s bielym vzorom a fotoaparátom položeným na kolená tak, aby čo možno najnenápadnejšie mieril na troch postarších ľudí oproti - dve úctihodné dámy a jedného pána. Zase porušujem práva - nevedeli o tom, že ich fotím a nevedia o tom, že sem dávam jednu fotku o jednej z daných dám. Jej tvár mi je niečím sympatická, neviem, či sa tak bude zdať aj vám. Bola jediná, ktorá sa na mňa nevrlo nežmurkala, len si tam sedela na okraji lavičky s jemným úsmevom na tvári a kochala sa parkom, zaliatým letnými slnečnými lúčmi. Som rada, že som túto fotku vyhrabala z archívu, aj keď nie je dokonalo ostrá (pre mňa nafotiť ostrú fotku je priam zázrak, keď chcem, aby si ma zároveň nevšimli).

A vzhľadom k súčasnej situácii prajem všetkým, ktorí sem náhodou zavítajú, čo najviac dobrého do roku 2012. Všakže je milé, že podľa mayov bude koniec sveta?

(pokiaľ chcete trocha väčšie rozlíšenie, stačí kliknúť na obrázok)

Sciurine