Všetky reklamy automaticky vymažem a veľmi sa nespriateľujem. Odkazy, ktoré dávam do obľúbených blogov, tam nie sú preto, lebo chcem, aby daný blogeri ma tiež zapísali do zoznamu favoritov, ale preto, lebo sa mi tie blogy niečím pozdávajú a rada na ne chodím.

Starena a Dievča

15. ledna 2012 v 22:51 | Sciurine |  Poviedky
Na Vianoce som dostala zbierku severských rozprávok. Hneď prvá z nich - mimochodom, eskimácka - bola o malom myšiakovi. Jej skrátenú a škaredo osekanú podobizeň nájdete v textu nižšie. Uznávam, že nepekne čerpám/kradnem z ľudových rozprávok, ale nemôžem si pomôcť - vždy, keď si jednu prečítam, tá laciná napodobenina mozgu v mojej hlave začne naplno pracovať a rezavé kolieska sa v ňom škrípajúc roztočia. Stačí, aby mi niekto spomenul "sedemmíľovky" - čím myslím na sedemmíľové čižmy - a už si nad tým trhám vlasy.
Nemôžem si poradiť s tým, ako mám pomenovať túto "poviedku". Názvy mi nikdy nešli, tak som ju narýchlo nazvala tak, ako som ju nazvala. Sľubujem, že nabudúce sa pokúsim o niečo, čo bude mať aspoň chatrný dej... aj keď moje sľuby...


Strieborná spona sa veselo ligotala na jej čiernej lakovanej topánke.
Bola to tá prvá vec, ktorú si Starena všimla, keď sa vyklonila z okna svojho malého domca. Po chodníku prichádzala jej vnučka, Dievča, držiac v rúčkach svoj kufrík. Hlavu mala sklonenú a topánkami nemilosrdne dupala po jesennom listí, rozsypanom po okolí ako červené drahokamy. Spona sa medzi nimi vynímala ako strieborniak hodený do kopy rubínov.
Dup-dup, dupali topánky po chodníčku. Zastavili sa pri dverách.
"Vitaj, Dievča," usmievala sa Starena, otvárajúc vchod domca. Vejáre vrások okolí jej očí sa prehĺbili.
"Ahoj," pozdravilo Dievča.
"Kde je tvoja mama?"
"Vyložila ma z auta pri chodníku. Musela ešte niekam zájsť."
"Poď dovnútra. Dáme si kakao, čo povieš?"
Dievča sa pousmialo a prikývlo, vložiac jemnú rúčku do núkanej vráskavej ruky Stareny a spoločne vošli do domu.
Prišiel večer, zahaliac okolie do tmy. V kuchyni praskal vo veľkom kozube oheň, vonku fúkal vietor. Starena sedela v hojdacom kresle, na kolenách mala deku. Pri jej nohách sedelo na predložke pred krb Dievča, zababušené do deky a uprene hľadiace na tvár svojej babičky. Obi dve držali v rukách hrnčeky kakaa, z ktorých sálali horúce obláčiky pary.
"Je príjemné sedieť pri kozube keď vonku je chlad a fúka vietor," povedala Starena, upierajúc svoj zrak do hlbín plameňov v krbe.
"Uhm," zahuhlalo Dievča.
Chvíľka ticha.
"Tvoja tvár mi pripomína kôru stromu, stará mama," povedalo potom Dievča. Starena sa usmiala.
"A ty si zase ako kvietok, moja milá."
Spoločne naozaj vyzerali ako krehký kvet rastúci v bezpečných koreňoch veľkého stromu.
Ešte dlho mlčali a v tichosti popíjali kakao. Potom sa Starena rozhovorila a spolu s ňou aj Dievča. Rozprávali sa o všetkom - o jeseni, záhrade, zvieratách a rôznych zážitkoch.
"Raz sme v triede počítali príklady," povedalo Dievča. "Učiteľka nám ich zadala desať a ja som bola jediná, ktorá ich vypočítala bez jedinej chyby. Pani Klára mi na ňu dala veľmi veľkú pečiatku s kvetom. Bola som veľmi šťastná. Každopádne sa ten pocit veľmi podobal na šťastie."
"Možno chceš povedať že si bola na seba hrdá," poznamenala Starena.
"Možno," neisto prehodilo Dievča. "Ale potom som sa už tak necítila, lebo som o tom povedala jednému deviatakovi a ten sa zasmial a povedal, že 'to je nič, deviatacke príklady sú omnoho náročnejšie'. Hneď ako to povedal, už som nebola hrdá."
Starena sa zasmiala, prestala sa húpať a mierne sa naklonila dopredu k Dievčaťu.
"Porozprávam ti príbeh o jednom malom myšiakovi, žijúcom so svojou starou mamou. Ten myšiak sa v jeden deň odobral do sveta skúsiť šťastie. Skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer.
'Stará mama!' kričal. 'Ja som teraz najsilnejší, najšikovnejší a najodvážnejší myšiak na celom svete!'
'A to ako?' pýtala sa stará mama.
'To bolo tak, že keď som vyšiel z myšacej diery a už som prešiel poriadny kus cesty, dorazil som k moru. Bolo obrovské, všade samé vysoké vlny! Ale vôbec som sa nezľakol, okamžite som doň skočil a celé preplával!'
'A kde je to tvoje slávne more?' zaujímala sa stará mama.
'Smerom na východ od našej myšacej diery,' odpovedal myšiak.
'Ach, veď ja poznám to more! Nedávno tadiaľ chodil jeden kôň, zanechal za sebou hlbokú stopu a po včerajšom daždi v nej zaiste zostala voda.'
'Á-áááno?' divil sa myšiak. 'Tak teda počuj, čo sa stalo potom. Osušil som sa na slnku a šiel som ďalej, kým som nenarazil na jednu obrovskú horu. Jej vrchol siahal až do oblakov a bola celá pokrytá stromami! Rozbehol som sa, odrazil sa a horu preskočil!'
'Aj tú horu poznám,' povedala stará mama. 'Je to chumáč trávy hneď za stopou plnou vody.'
Myšiak si vzdychol, no potom pokračoval.
'Išiel som teda ďalej a zrazu vidím, ako sa jeden medveď bije s druhým - jeden bol biely a druhý hnedý. Takmer si navzájom dolámali kosti. Ale ja som sa nezľakol, postavil som sa medzi ne a oddelil ich!'
Stará mama sa zamyslela a potom povedala:
'Vieš, kto boli tie tvoje medvede? Jedna biela moľa a jedna mucha.'
Keď to myšiak počul, rozplakal sa..."
"Takže ja som ten myšiak?" spýtalo sa Dievča.
"Ešte som ten príbeh nedokončila," namietla Starena. "Keď sa myšiak rozplakal, jeho stará mama sa rozosmiala a upokojila ho týmito slovami:
'Pre takéhoto drobného, hlúpučkého myšiaka je konská stopa more, chumáč trávy hora a biela moľa s muchou dve medvede. Keď si sa ich ani raz nezľakol, potom máš pravdu: ty si ten najsilnejší, najodvážnejší a najšikovnejší myšiak na celom svete.'"
Úsmev na Stareninej tvári sa väčšmi roztiahol.
"A tak si zapamätaj, dieťa moje, že keď si vypočítala tých desať príkladov bez jedinej chyby, tak si naozaj šikovná a môžeš byť na seba hrdá, len to s tou hrdosťou neprežeň. Prvácky príklad je pre prváka rovnako ťažký ako deviatacky príklad pre deviataka. A teraz rýchlo dopi to kakao a choď spať. Zajtra sa po teba vráti tvoja matka."
Od toho večera prešlo niekoľko rokov. V jeden deň prišlo Dievča už ako Žena. Starena sedela vo svojom hojdacom kresle a Žena stála pri nej, podávajúc jej hrnček horúceho kakaa. Starena sa zasmiala a odmietavo pokrútila hlavou.
"To kakao by som už beztak nedopila. Vypi ho radšej ty. Ešte na chvíľu si však môžeme poklábosiť."
Žena sa začudovala, no posadila sa k Stareniným nohám a odchlipkávajúc z kakaa rozprávala a rozprávala. Starena jej sem-tam odpovedala. Náhle sa uprostred vety Žena zarazila. Starena sa už dlho neozvala. A už ani nebude.
Krehký kvietok dospel k silnému kvetu, ktorý je práve vo svojom plnom rozkvite. Ochrana mocného stromu už nebola potrebná.

Sciurine
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Klaudia | Web | 17. ledna 2012 v 16:17 | Reagovat

Ale slová stromu nezanikli vo vetre,
dievča ich šíri po svete. :)

2 Sciurine | 19. ledna 2012 v 20:50 | Reagovat

[1]:Veru tak. :) (viem, nie je to veľmi výrečné, ale som v pripečenej nálade)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama