Všetky reklamy automaticky vymažem a veľmi sa nespriateľujem. Odkazy, ktoré dávam do obľúbených blogov, tam nie sú preto, lebo chcem, aby daný blogeri ma tiež zapísali do zoznamu favoritov, ale preto, lebo sa mi tie blogy niečím pozdávajú a rada na ne chodím.

Únor 2012

O Micke

29. února 2012 v 21:32 | Sciurine |  Poviedky
Tak ja sa tu mihnem a potom sa znova vyparím, dobre? Ale aby ste uverili, že sa tento proces naozaj stal, zanechám vám túto blbôstku. Asi som musela niečo veľmi zlé zjesť, keď som niečo také vyplodila.

Milá pani učiteľka!

Som Jurko a chodím do vašej triedy. Mám čierne vlasy a hnedé oči. Katka hovorí že sú zelené, ale podľa mňa je Katka slepá, pretože podľa mojej osemdesiatšesť ročnej babky, ktorá slepá slepá vonkoncom nie je (lebo nosí troje okuliare), sú moje oči hnedé. Čiže mám hnedé oči.
Pani učiteľka nám povedala, aby sme nemocnej pani učiteľke napísali list. Čiže vám. Janko tvrdí, že ste mali potrat. A Tomáš zase hovorí, že Janko je hlupák, lebo k tomu, aby niekto potratil, musí byť tehotný. Vraj to tak bolo s jeho strýkom. A Janko na to odpovedal, že potom je všetko v poriadku, lebo že pani učiteľka je dostatočne tučná k tomu, aby bola tehotná. Čo znamená potratiť, pani učiteľka? Ste tehotná? Môžem byť tehotný ja?
Teraz by som vám rád napísal o Micke. On bola naša mačka. Čierna a tučná a mala štyri nohy a dve oči a dve uši a jeden chvost a desať pazúrikov a deväť fúzikov. Neštekala, z čoho som sklamaný. No veľa jedla. Tato ju našiel ako mača v kontajneri. Odvtedy smrdí. Nie Micka ale tato.
Micku som mal rád. A rád hrám futbal. A Micka mala rada mlieko a mäso a liezla na stoly, aj keď to mala zakázané. A tiež rada chodila von. Pod autíčka. No a odvtedy Micka nie je naša mačka.
Ale namiesto nej teraz máme psíka Bruna...

Sciurine

Zimné

21. února 2012 v 21:34 | Sciurine |  Kávofil fotí
Ach, ľudia, ľudia, ľudia... nič nestíham. Nie že nestíham, ale nemám chuť - ohľadom svetu internetového. Dlho som plánovala že si prečítam niekoľko poviedok od najrôznejších skvelých blogerov a sama som sa tešila na čítanie, no teraz sa nedokážem k tomu nijak prinútiť a dokonca ani samu seba neviem podplatiť hrnčekmi kakaa. Namiesto toho lozím po DeviantArte, čmáram si škaredé obrázky, píšem si poviedky do zošitov a čítam si knihy od pána Karla Čapeka (skloňujem správne? myslím že nie, ale to je teraz jedno) ktoré som pre svoje potešenie objavila na našich knižných policiach. Je to záhada. Denne chodím okolo našich políc, venujem im pohľady, čítam si tituly kníh a naivne si myslím že všetky poznám keď z ničoho nič - bum! Objavím zväzok, ktorý sa tam nejakým tajomným spôsobom zatúlal, len aby ma dráždil a prinútil postaviť sa na stoličku, aby som ho dokázala dať dole z police. Občas si myslím, že v našom dome žije nejaký zlomyseľný škriatok alebo duch, ktorý mi to robí naschvál, len aby mi brnkal po nervovom systéme. Aj keď odvtedy, čo som dočítala škótske legendy a rozprávky, vidím trpaslíkov a duchov všade. Asi mi niečo lezie na mozog.

Dnes som zistila že príchod jari je celkom fajn. Po troch mesiacoch som konečne mohla otvoriť moje obľúbené okno v dome - to, ktoré je na jednej úrovni s podlahou, takže je možné ho otvoriť, sadnúť si doň a nohami hompáľať vo vzduchu. Znova som si uvarila kávu, sadla si do okna, nohy mi viseli vo vzduchu a ja som sa mohla ponoriť do zádumčivého rojčenia, hľadiac na pusté konáre nášho orechovníka. Život je v takýchto chvíľach fajn.

Ale nezabudnime na zimu...


Keď má človek chuť namaľovať si čosi...

20. února 2012 v 12:30 | Sciurine
...ružové, blonďaté a modrooké


Poznáte to? Myslím to, keď z ničoho nič dostanete strašnú chuť kresliť, pripravíte si papier, ceruzky, vodové farby a už idete kresliť no hrot ceruzky sa vám zastaví centimeter nad papierom. Nastane problém - neviete, čo máte zobraziť na papieri. Zamračíte sa, rozmýšľate no potom sa na to vykašlete a začnete si čmárať to prvé, čo vás napadne. Nejak takto vznikla táto blbôstka. Len čo som ju dokreslila, mala som chuť na niečo nechutne ružové a tak som si ju vyfarbila...

Plač za snehom

20. února 2012 v 11:09 | Sciurine |  Kávofil fotí
Mám chuť kričať. A to preto, lebo som si už dlhšie plánovala napísať článok, v ktorom by som sa všetkým vysmievala s tým, že začali za zimou plakať priskoro. Hej, to bolo vtedy, keď celá Bratislava ležala pod snehom a ja som sa ráno šmýkala po chodníkoch ako Evgeni Plushenko na ľade (aj keď možno s menšou dávkou elegancie), popoludní hádzala snehové guľe v parku, stavala snehuliaka a večer som si s úľavou zababušila končatiny stuhnuté od zimy do deky a s veľkou šálkou horúceho kakaa som si čítala škótske rozprávky. A teraz? Sneh je fuč. Namiesto nádherného bieleho páperia tu máme blatistú čľapkanicu a všetky ženy na okolí sa odvážili znova chodiť po meste v topánkach s vysokými opätkami. Vianočný stromček v našej obývačke ma teraz nesmierne deprimuje, pretože vôbec neľadí s počasím vonku. Asi je načase ho zabaliť a strčiť na povalu, chudáka.

A čo je na tom najhoršie? Teraz som ja ten, kto plače za zimou. Aj keď obyčajne by som sa prichádzajúcemu vlažnému vzduchu tešila, pretože jar mám rada, no momentálne sa zavieram do izby a zlostne pozerám na čvirikajúcich vtáčikov na konároch nášho orechovníka a lipy. Na rožne s nimi!

Mama si kúpila hyacint. Pravidelne ho zalieva a rozpráva sa s ním milšie ako so mnou. Aj keď musím uznať, že je nádherný.


Majte obraz v obraze

17. února 2012 v 22:13 | Sciurine |  Kávofil fotí
Alebo buďťe v obraze. Prípadne pod obrazom.
Narýchlo spatlané. Primitívne. Je vidieť chyby. A tak niet divu, že mám túto primitívnu vecičku rada.

Je to strašné. Dnes som sa odhodlala vrátiť sa do brlohu a práve som sa chystala doň vojsť, keď z ničoho nič sa z neho ozvalo vrčanie a môj brloh ma nechcel pustiť dovnútra. Myslím že som ho trocha zanedbala, ale aj tak to od neho nie je vôbec pekné. Musela som vylomiť dvere páčidlom a našla som niečo hrozné - namiesto môjho nechutne-úžasného neporiadku bol všade dokonalý poriadok. Mám taký pocit že sa mi sem niekdo prikradol a poupratoval mi tu, čím úplne narušil prirodzený kolobeh tohto miesta a ja tu stále cítim čistiace prostriedky. Je načase sa vrátiť a priniesť sem trocha rozumného prachu, pokrčených papierov, kníh a riadnu dávku sciurinizmu. A je tiež načase sa aktivizovať. Začnem to tým, že si tu rozsypem lupiny. A uvarím si kávu. To je predsa samozrejmé.

Aj vy ste si dnes narazili malíček o prah? Ja hej. A nesmierne ma ten boľavý prst štve. Tak veľmi, že jediná medicína proti mojej zlosti je momentálne poviedka o Roalda Dahla, no keďže žiadnu jeho knihu momentálne nemám po ruke, zlostím sa ešte viacej.

Sciurine